pondelok 13. februára 2017

RECENZIA: Cristian Picciolini - Romantické násilie (Nadácia Petit Academy, 2017)

HODNOTENIE:  *****

"Začal som kúskom papiera, ktorý mi podal. Na zadnej strane bolo načmárané slovo centúrio. Podľa prednej strany išlo o prekopírovaný leták zásielkovej služby s názvom Romantické násilie, ktorá cez poštový priečinok v Blue Islande predávala kazety Skrewdriver a inú hudbu pre -bielych ľudí, ktorí majú guráž-" (s.53).



Názov románu Romantické násilie pôsobí takmer ako príklad na oxymoron (slová opačného významu). 
V skratke ide o spoveď bývalého skinheada talianskeho pôvodu Christiana Piccioliniho, ktorý strávil medzi najbrutálnejšími členmi white power sedem rokov. Hrával v skinheadskej hudobnej skupine, verboval nových mladistvých členov, rozširoval brožúry a časopisy s rasistickou tematikou, chodil na stretnutia skinheadov po celej Amerike aj po Európe, otvoril si obchod s cédečkami s rasistickou tematikou. Napokon spoznal ženu, založil si rodinu, narodili sa mu synovia. Odísť z organizácie, ktorej bol dlhé roky veľmi aktívnym členom (svojim spôsobom bola v deväťdesiatych rokoch podobne uzavretá ako náboženská sekta riadiaca sa vlastnými pravidlami), nebolo vôbec jednoduché, navyše zrada sa  len tak neodpúšťa... 
Vtedy ešte netušil, ako sa mu jeho divoká mladosť negatívnym spôsobom odvďačí v podobe smrti jednej z jeho najbližších osôb...

Začalo to tým, že sa malý bojazlivý Christian postavil najväčšiemu grázlovi na škole, ktorému prekvapujúco rozmlátil tvár. V tej chvíli mal pocit, že môže zvládnuť čokoľvek: "Počas hodiny matematiky som zatínal päste a v tichosti som ich študoval. Snažil som sa pochopiť, že tie dve dobité ruky boli mojou vstupenkou do sveta uznania a moci. Môj mladší braček už nebol jediným dieťaťom, ktoré ku mne vzhliadalo. Túto lekciu som si zobral k srdcu a precítil som ju celou bytosťou, v každej bunke svojho tela. Nakoniec mi bude dobre slúžiť v nasledujúcich rokoch, keď budem stáť pri zrode jednej z najjagavejších organizácií, ktoré terorizovali americkú spoločnosť" (s.18)

Druhý dôležitý moment v Christianovom živote nastal, keď za  ním prišiel Clark Martell, jeden z najväčších skinheadov v meste, a poriadne mu prehovoril do duše. Clarkove úderné slová o nadradenosti bielej rasy Christiana načisto pohltili. 
"Vo svojej samote som sníval o tom, že sa stanem hrdinom, hlavnou postavou, aby ma ľudia jednoznačne prijímali, namiesto toho, aby som sa snažil pochopiť, kto v skutočnosti som a kde je moje miesto. Bol som jednotlivec so svojimi chybami a strachmi, no mal som tiež veľa skvelých vlastností spoločných s ostatnými ľuďmi, rovnako plnými  chýb a strachov. Bolo odo mňa veľmi nerozvážne, že som dovolil, aby moju vlastnú identitu ovplyvnili cudzie výmysly. Prerátal som sa. Keď som bol malý, veľmi som chcel byť ako Rocky Balboa, Han Solo alebo Indiana Jones. Ktorý malý chlapec o takom niečom nesníval? Túžil som po neskutočných dobrodružstvách, aké som videl na filmovom plátne, a myslel som si, že keby som mohol byť ako títo hrdinovia, ľudia by ma mali radšej a prijali by ma do svojho sveta. Ale keď som trochu vyrástol, videl som, že moje prijatie je v nedohľadne. a tak som hazardoval so svojou nevinnosťou a dal som do hry práve túto základnú potrebu niekam patriť. Nádejal som sa, že sa moje túžby naplnia rýchlejšie, ak si namiesto vysnívaného hrdinu osvojím postavenie tvrdého a rešpektovaného gangstra, asi takého, ako bol Johny Boy v podaní Roberta De Nira vo filme Mizerné ulice alebo Vito Corleone z Krstného otca" (s.278). 

Christian Picciolini vo svojej knihe viackrát zdôrazňuje, že keby sa mu rodičia v detstve intenzívnejšie venovali, namiesto toho aby dennodenne vysedávali v práci a zarábali peniaze, mohlo byť v jeho živote všetko inak. S odstupom času však kritiku na  stranu rodičovzmierňuje: "Boli sme deťmi, ktoré sa chceli niekam zaradiť. Byť súčasťou niečoho. Niekam sa zaradiť navzdory trpkému prísľubu nudného života, ku ktorému nám dláždili cestu rodičia" (s.49).

Otvorená spoveď, ktorá sa číta jedným dychom. Nemyslím si, že má zmysel dlhšie sa o románe rozpisovať, jednoducho si ho treba prečítať a potom o ňom pár dní premýšľať, kým vo vás doznie.     
    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára